Keď Rusko ohrozuje Ukrajinu, východoeurópske krajiny sa obávajú, že môžu byť na rade. 77 rokov po vojne chce zase ruský odpad vyvolať vojnu v Euŕope. Doteraz čušal ako chrasta a zrazu mu vadia európske parlamenty, ktoré dávno vstúpili do NATO. Rus bez Kyjevskej Rusi nemá nič národné. Nemá korene svojej existencie v Kyjeve Rurikovcov, ako to zahlásil KGBák Putin. Doteraz mu to nechýbalo.

Nevadí im ani to, že za ZSSR ruskí masoví vrahovia zavraždili na Ukrajine za jeden rok 7 miliónov Ukrajincov. Holodomor 1932! To je jasný dôkaz že im vôbec nejde o Ukrajincov, ale jedine o mesto Kyjev a teda Kyjevskú Rus. Ukrajincov falošne obviňujú, že sú fašisti, ale Molotov-Ribbentrop park asi nebol o fašizme, ale o cukríkoch s hákovým krížom! Ak si chce akýkoľvek národ zachrániť svoju identitu, spoji sa s tým, ktorý bojuje proti jeho vrahom. Ak tomu slovenskí dementi rusofili nerozumejú, tak tam majú Tisa!

Fašistický odpad Tiso odmeňuje fašistov v Banskej Bystrici. Súdruh Kotlebov kresťan!

Dokonca aj relatívne spriatelené krajiny v regióne nedôverujú ruskej rozpínavosti. Mestské úrady v estónskom meste Narva sú len na skok od Ruského odpadu. Starostka Katri Raik môže z okna sledovať autá a nákladné autá, ktoré pretekajú cez hraničný priechod. Viac ako 80 % obyvateľov Narvy sú etnickí Rusi, čo je dedičstvom storočí, počas ktorých bola Narva súčasťou Ruskej ríše a potom Sovietskeho zväzu.

Keď Rusko zase ohrozuje Ukrajinu

Etnickí Rusi, takmer štvrtina populácie, sa od získania nezávislosti Estónska pred 30 rokmi viac integrovali. Napriek tomu väčšina stále posiela svoje deti do škôl s ruským jazykom a spoliehajú sa na ruskú televíziu a online médiá.

Bývalá ministerka vnútra Raik bola zvolená v decembri a zaviazala sa preklenúť túto priepasť. V septembri sa otvorí nová stredná škola s estónskym jazykom. Regionálna ekonomika, kedysi závislá od ťažkého priemyslu zo sovietskej éry, je teraz orientovaná na Západ. Ale nahromadenie ruskej armády na ukrajinskej hranici Narve pripomína, kde sa nachádza.

Názory sú rozdelené podľa známych línií. V niekoľkých rozhovoroch etnickí Estónci videli RF ako agresora, zatiaľ čo etnickí Rusi mali tendenciu považovať riziko vojny za prehnané alebo obviňovať NATO. „Každý z nás vie, čo si ten druhý myslí, takže o tom jednoducho nehovoríme,“ hovorí pani Raik.

Vo východnej Európe hrozba vojny na Ukrajine vyvoláva dlhodobé obavy. Väčšina krajín vrátane Estónska je členmi NATO a nevidí žiadne bezprostredné riziko, že by ruskí vojaci prešli cez hranice. Ale ruský a sovietsky expanzionizmus formoval ich politiku desaťročia, ak nie storočia. V súčasnosti je veľa východoeurópanov v spore s Kremľom v súvislosti s dodávkami energie alebo RF financovanými sieťami korupcie. Iní nadviazali priateľskejšie vzťahy, pomohol im obchod, rusky hovoriace menšiny či politici, ktorí si rozumejú s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Ale aj na takýchto miestach spôsobuje kríza na Ukrajine problémy.

Pobaltské krajiny, ktoré boli do roku 1991 sovietskym územím, sú najsilnejšími hlasmi za odstrašenie a tvrdé sankcie. „Vzájomná závislosť znamená, že môžete ublížiť tomu, kto je na vás závislý,“ hovorí Kaja Kallas, estónska premiérka, ktorej rodina matky bola za Stalina deportovaná na Sibír. Jej vláda naliehala na Nemecko, aby neschválilo plynovod Nord Stream 2 z Ruska. Pokúša sa poslať zbrane aj na Ukrajinu, no Nemecko blokuje odovzdávanie zariadení nemeckej výroby. 27. januára lotyšský minister obrany označil nemecký postoj za „nemorálny a pokrytecký“.

Keď minulé leto KGBák Putin napísal esej, v ktorej tvrdil, že Ukrajina nie je legitímnym historickým národom, zazvonilo to na poplach v Estónsku, Lotyšsku a Litve, pretože podobné argumenty o nich uviedol v polovici 21. storočia. Obranní plánovači v týchto krajinách považujú Rusko za existenčnú hrozbu. „Ak Putin napadne Ukrajinu, budeme ďalší,“ hovorí vysoký vládny úradník v jednej pobaltskej krajine.

V Rumunsku a Bulharsku sú veci zložitejšie. Obe krajiny sú členmi NATO. Ich politiku však sužuje korupcia, z ktorej časť je spojená s Ruskom. Politici neboli vždy nadšení z americkej politiky, ktorá spája protikorupčné úsilie s regionálnou bezpečnosťou. Zatiaľ čo rumunskí politici roky volali po tom, aby NATO zlepšilo svoju prítomnosť, bulharskí politici majú tendenciu vyhýbať sa novým nasadeniam, aby nevyvolali voličov ruskými sympatiami. Napriek tomu obe krajiny zúrili, keď Rusko 21. januára požadovalo, aby NATO stiahlo spojenecké sily z ich územia. Privítali americké návrhy na nasadenie viac.

Práve v strednej Európe sú postoje k Rusku najambivalentnejšie. Viktor Orbán, maďarský populistický premiér, je s Putinom priateľský a 1. februára ho má navštíviť v Moskve. Napodobnil model vlády KGBáka Putina tým, že v podstate prevzal kontrolu nad médiami a súdnictvom svojej krajiny a označil sa za strážcu kresťanskej Európy. Kúpil ruské jadrové elektrárne a uzavrel dohody o ruskom plyne, ktoré obchádzajú Ukrajinu. Jeho vláda vytrvalo vyzývala na oslabenie sankcií EÚ voči Rusku.

Miloš Zeman, prezident Českej republiky, je tiež priateľský s Putinom a tlačil na to, aby sa ruské firmy uchádzali o kontrakty na dodávku českých jadrových elektrární. V decembri odložil splátok vlády na čele s Petrom Fialom pre svoj výber proeurópskeho a protikorupčného ministra zahraničia. Ale český názor sa zmenil od vlaňajších odhalení, že miestnu skládku munície vyhodili do vzduchu v roku 2014 ruskí agenti.

Poľská vláda má tiež určitú príbuznosť s vládou KGBáka Putina. Je konzervatívna, náboženská a nacionalistická a bojuje s EÚ kvôli jej snahám premeniť sudcov na politických pešiakov. Napriek tomu je to najostrejšie protiruská vláda v Európe. Jaroslaw Kaczynski, šéf vládnucej strany, prišiel o svojho brata, vtedajšieho prezidenta, v roku 2010 pri leteckom nešťastí, ktoré podľa neho (trochu nevyspytateľne) spôsobilo Rusko. Ešte dôležitejšie je, že Ruské impérium ovládalo veľkú časť Poľska počas 19. storočia a snažilo sa jeho obyvateľstvo rusifikovať. V druhej svetovej vojne Stalin rozdelil Poľsko s Hitlerom a popravil veľkú časť jeho elity. Mnoho Poliakov vníma Rusko ako krajinu, ktorá sa ich snažila zlikvidovať ako národ.

Krajiny východnej Európy zaplatia cenu za izoláciu Ruska. Ich hlavnou slabinou je energia. V októbri bolo Moldavsko donútené uzavrieť drahú dohodu o plyne s Gazpromom a rastúce účty za elektrinu v januári takmer zvrhli vládu Kallasovej. Ale len pre pobaltské krajiny patrí Rusko medzi päť najväčších exportných trhov. V žiadnej krajine nie sú priame investície z Ruska viac ako desatina investícií z EÚ, aj keď existujú oblasti, kde zohrávajú významnú úlohu.

Napríklad v Narve je asi 30 % firiem v mestskej priemyselnej zóne vo vlastníctve Rusov, odhaduje Vadim Orlov, riaditeľ zóny. Ruskí podnikatelia chcú továrne v krajine, kde vládne právo, kde ich nemôžu ukradnúť politicky prepojení nájazdníci. Prečo by malo Estónsko podporovať tvrdé sankcie, ktoré by mohli sťažiť situáciu jeho vlastným podnikom vlastneným v Rusku?

Jedným z možných dôvodov je, že Rusko tiež rádo používa sankcie, často zneužívajúce. Pani Kallasová spomína na rok 2007, keď sa Rusko pomstilo za odstránenie pamätníka sovietskym vojakom v Tallinne prerušením dodávok paliva. Moldavský poslanec Dumitru Alaiba spomína na rok 2014, keď Rusko uvalilo na jeho krajinu embargo po tom, čo podpísalo asociačnú dohodu s EÚ.

„Naučili sme sa, že jednanie s Ruskom prináša riziká,“ hovorí pani Kallasová.

Ak sa vzťahy východnej Európy s Ruskom ešte viac oslabia, Putin bude vinný len sám seba.