Ruskí zástancovia tradičného cárskeho poriadku. Nebolo náhodou, že ich najsilnejšou základňou bolo ministerstvo vnútra, keďže jeho úradníkmi boli takmer výlučne „starí Rusi“, šľachtickí dôstojníci a statkári, ktorí najpevnejšie verili v Polizeistaat. Jediný spôsob, ako zabrániť revolúcii, bolo podľa nich vládnuť Rusku železnou rukou.

Ruskí zástancovia autokracie, tradičného cárskeho poriadku

Znamenalo to brániť autokratický princíp (v centrálnej aj miestnej vláde), nekontrolované právomoci polície, hegemóniu šľachty a morálnu nadvládu cirkvi pred liberálnymi a sekulárnymi výzvami mestsko-priemyselného poriadku. Pripustenie ústavy a politických práv by slúžilo len na oslabenie štátu, tvrdili P. N. Durnovo a Viačeslav von Plehve, dvaja veľkí ministri vnútra počas Witteho pôsobenia na ministerstve financií, pretože liberálne stredné vrstvy, ktoré by sa v dôsledku toho dostali k moci nemali medzi masami žiadnu autoritu a boli nimi dokonca opovrhovaní.

Až keď hospodársky pokrok odstráni hrozbu sociálnej revolúcie, dozrel čas na politické reformy. Zaostalosť Ruska si takúto stratégiu (ekonomický liberalizmus plus autokracia) vyžiadala. Lebo ako tvrdil Durnovo (nie bezdôvodne): „Nie je možné zaviesť severoamerické alebo anglické systémy do Ruska v priebehu niekoľkých týždňov.“9

To mala byť jedna z lekcií z roku 1917.

Argumenty reakcionárov výrazne posilnil tragický atentát na Alexandra II. v marci 1881. Nového cára jeho vychovávateľ a poradca, prokurátor Svätej synody Konstantin Pobedonostsev, presvedčil, že pokračovanie v liberálnych reformách len pomôže vyprodukovať viac revolucionárov, ako boli tí, ktorí zavraždili jeho otca. Alexander III čoskoro opustil projekt na ústavu a tvrdil, že nechce vládu „problémových bitkárov a právnikov“; prinútil rezignovať svojich reformných ministrov (Abaza z financií, Loris-Melikov z vnútra a Dmitrij Miliutin z vojny); a vyhlásili Manifest, ktorý opätovne potvrdil princípy autokracie.10 To bol signál pre sériu protireforiem počas vlády Alexandra Illa.

Ich cieľom bolo centralizovať kontrolu a odbúrať práva miestnej samosprávy, znovu presadiť osobnú vládu cára prostredníctvom polície a jeho priamych agentov a posilniť patriarchálny poriadok – na čele so šľachtou – na vidieku. Nič s väčšou pravdepodobnosťou neprinieslo revolúciu. Liberálne triedy provinčnej spoločnosti totiž v tom istom čase dospievali k názoru, že ich spoločné záujmy a identita znamenali obranu práv miestnej samosprávy pred práve centralizujúcou byrokraciou, na ktorú nový cár toľko kládol.